Eva Hnatová / Dotknúť sa ...

    Tvorba banskobystrickej výtvarníčky Evy Hnatovej (1963) sa vyvíja od konca 80. rokov minulého storočia, kedy bola spojená s nástupom postmoderného generačného umenia na Slovensku. Jej nástup na výtvarnú scénu bol spojený s tvorbou skupiny Inak v roku 1989, ktorej členovia usilovali o svojský, autentický variant postmodernej vizuálnej tvorby,  pričom ich ambíciou boli v neposlednom rade aj aktualizované, redefinované kresťanské tradície v európskom a domácom umení. Išlo o obdobie krízy a pádu totalitného systému, ktorý priam brutálne potláčal slobodu umeleckého prejavu práve v tejto ikonografickej rovine. Samozrejme, na pozadí masívneho potláčania náboženských slobôd občanov.

    Pre Hnatovú boli od počiatkov jej autonómnej tvorby dôležité predovšetkým média maľby a grafiky. Práve v rámci grafiky autorka úspešne realizovala vlastný program, založený na presahoch týchto dvoch tradičných médií, a to v spojitosti s kresbou. Čo sa týka jazyka vizuálneho umenia bola pre ňu blízka najmä poloha subtílnej, chvejivej postabstrakcie, v ktorej kontextoch sledovala napätie medzi geometrizmom a prvkami informelu s výrazným podielom rukopisnosti a osobného kresebného gesta. V prvej polovici 90. rokov usporiadala autorka viacero výstav, ktoré generovali postupné naplnenie ranej tvorby a jej program začal naberať novú výrazovú polohu i narácie. Hnatovej dominantnou grafickou technikou bola monotypia v kombiná-cii s kresbou. Používala výrazné symbolické tvary a farby, do ktorých ešte vstupovala negatívnou kresbou, evokujúcou vyrývanie. Graficko-maliarsky obraz komponovala Hnatová ako veľké gesto, nesúce symbolické odkazy s výrazným podielom osobnej, priam fyzickej účasti a odovzdania sa.

    Koncom 90. rokov začala autorka kombinovať techniky a do jej výpovedí sa dostávali aj predmetné odkazy, najmä archetypy domova, materstva a rodiny, na ktorých pozadí sa zrkadlil intenzívny vzťah privátneho prežívania bytia a súčasne kódovania nadčasovej humanistickej i spirituálnej roviny odkazu diela. Aj formy a formáty jej grafických diel naberali novú podobu. V ostatných rokoch intervenovali do formy priestorovej inštalácie s prvkami interaktivity s tým, že sami diváci či účastníci výtvarných workshopov mohli do diela vstupovať, dopĺňať ho a meniť. Hnatová tak začala koncipovať svoje diela ako otvorený vizuálno-mentálny komunikačný okruh.

    V roku 2009 začína pracovať na novom rozsiahlom kresebno - grafickom cykle Dotknúť sa s podtitulom Žalospevy, ktorý premiérovo uvádza na pôde Galérie v podkroví Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici. V tejto práci ide o konceptualistický prístup k námetu ako k nájdenej mediálnej realite, posunutej do podoby fakticity.  Autorka si ako prípravné štádium k práci zbiera vizuálne správy o rôznych typoch súdobého nešťastia, trápenia, utrpenia, bolesti, smrti a skazy. Tieto časozberné „údaje“ vníma ako reálny podklad k jej vlastným výtvarným komentárom. Pracuje tu metódou apropriácie a súčasne postprodukcie týchto mediálnych obrazov, ktorých spôsob sprostredkovania a kvantifikovaná kumulácia otupujú emocionálne prežívanie, altruizmus a pocit spolupatričnosti ľudskej rodiny. Jednotlivé časti tohto diela spája autorka do sugestívnej formy inštalácie. Nájdené zábery rôznych foriem a intenzity ľudského utrpenia, ktoré je pre diváka anonymné, sekvenčné, vzdialené a teda rýchlo vysublimuje z pamäti, Hnatová petrifikuje či sedimentuje do svojich grafík prostredníctvom kreslenia, presnejšie však prekresľovania, ktoré hrá jednu z kľúčových výrazových a významových rolí pre vznik a pochopenie diela. Ide o akt osobného psychofyzického, mentálneho a etického dotýkania sa. Kresbou tu autorka dosahuje esenciálny osobný zážitok smútenia, trúchlenia, empatie, altruizmu a zapamätávania. Tomuto autorskému, ojedinelému postupu možno prisúdiť až povahu individuálnej akcie. Vznikajú fragmentované rukopisné „prekresby“, ktoré pomocou kopírovacieho papiera a tepelného procesu sníma ďalej na papier ako grafické odtlačky. Použitie kopírovacieho papiera, ako pomyselnej grafickej matrice, nesie v sebe najmä symbolickú hodnotu dotýkania sa ( mňa osobne sa to dotklo, ja osobne som sa toho dotkla ...). Popri sugestívne expresívnej figurácii, ktorá štylizuje a „zahmlieva“ konkrétne obrazy a zábery, autorka vstupuje do nich aj textom – rukopisne či strojopisne, pričom majú symbolickú výrazovú rovinu. Ich naratívna, lexikálna podstata ostáva viac-menej len v náznakoch. Hnatová používa pre toto dielo konkrétne citáty z Biblie (Jób, Žalospevy, Jeremiáš...), nakoľko práve táto časť Starého zákona hovorí v textoch Jeremiáša o vytrvalom nesení a opakovanom nosení ( nevypočutého) varovného odkazu.

    Inštaláciu Evy Hnatovej Dotknúť sa ... tvorí kumulácia stoviek komorných formátov grafík, ktoré vznikli autorskou technikou. Forma radenia jednotlivých diel (akoby sekvencií filmového pásu) do spojitých vertikalizovaných „zvitkov“ má svoj formotvorný i ikonický význam interpretácie v biblickej forme žalospevov (odkaz na pôvodný význam, zmysel a formu Jeremiášových zvitkových posolstiev). Jednotlivé časti inštalácie, ako aj ich spojenie do subtílneho, vzdušného celku, pôsobia predovšetkým expresívne. Základom ich farebnej škály sú nuansy čiernej a fialovej, v kontraste s kresebným presvitaním, bielymi plochami, či transparentnosťou a svetelnosťou. Dôležitým výrazovým prvkom diela je jeho kresebnosť, znejasnená tlačou a tiež kombinácia rukopisného gesta s torzálnou (kolážovo dosahovanou) plošnosťou. Expresiu diela zjemňuje prítomnosť častí textov, ktoré v kontexte celku diela iritujú a umocňujú tajomstvo. Fragmenty nečitateľných rukopisných textov (úryvky z Jeremiáša) sú dopĺňané strojopisom, ktorý je tiež paradoxívne osobným písaním a súčasne akousi archaizujúcou formou rozmnožovania cez kopírovací papier. Zvláštne napätie vo výraze dosahuje autorka rekontextualizáciou nájdeného obrazu. Dosahuje ju dekonkretizáciou, kedy z mediálneho vizuálneho materiálu utvára symbolickú, obecnú, až ikonickú významovú rovinu. Mediálne obrazy súčasného fatálne rastúceho zla a jeho nespočetných podôb,  sú v tomto diele autorkou premenené. Sú sakralizované a nesú teda aj auru spirituality. Majú memorabilno-memoriálnu podobu, ale predovšetkým sú nositeľmi premeny, nádeje a svetla.

    Ak som uviedla už vyššie ako jednu z metód autorky pri vzniku diela postup blízky postprodukcii, typickej pre oblasť mediálneho umenia v prostredí počítačovej a digitalnej umeleckej tvorby, tak Hnatová  ju realizuje v akomsi neoklasickom postupe. Prvá fáza vzniku diela je akoby dokumentárnou, časozbernou etapou kumulácie vizuálnych mediálnych obrazov. Nasledujú prekresby ako duchovné i fyzické dotýkanie sa problému, ktoré mení mediálnu podobu na privlastnený kresebný akt. Finálnou fázou je autorská matrica a tepelný postup tlače,  písanie textov a kumulácia obrazov do finálnej podoby „zvitku“. Hoci jednotlivé časti  sú vizuálne samonosné, autorka ich vníma viac ako segmenty celku - vizuálneho denníka (posolstva), teda ako časti textu.

    Cyklus Dotknúť sa Evy Hnatovej disponuje nielen silnou existenciálnou a sakrálnou témou v ére rastúcej desakralizácie a permanentného poškodzovania života, ale aj z výtvarného hľadiska je čímsi výnimočný. Je to, myslím, práve postup v intenciách klasických médií, ich prestupovania, ktoré je obohatené o mimoriadny osobný vklad autorky. Dávne biblické posolstvo aktualizuje a výtvarne autenticky reinterpretuje ako permanentný a neukončený príbeh. To, čo Hnatovú  irituje a vnútorne zraňuje, je vecou všetkých a každý by mal prispievať svojimi postojmi k naliehavým výzvam a posolstvám (aj keď budú opakovane ignorované, či ničené).

Alena Vrbanová, február 2010